Palacios Nazaríes fotené aparátom Leica D-Lux6, v slovenskom preklade Nasridove paláce, predstavujú absolútne umelecké a architektonické jadro svetoznámeho pevnostného komplexu Alhambra v španielskej Granade. Toto veľkolepé sídlo slúžilo počas búrlivého štrnásteho storočia ako hlavná rezidencia, administratívne centrum a súkromný domov moslimských panovníkov z poslednej vládnucej islamskej dynastie Nasridovcov na Pyrenejskom polostrove. Každý kút tohto monumentu odráža neuveriteľnú rafinovanosť kultúry, ktorá dokázala prepojiť vojenskú obranu s nevídaným estetickým luxusom. Návštevník tu nestojí len pred obyčajnou historickou budovou, ale pred kamennou kronikou jedného z najfascinujúcejších období európskych dejín.
Môžem len konštatovať, že oveľa lepšie fotky som urobil na filmový Contax G2 s Zeiss objektívom na film Kodak Ektar 100. Týmto fotkám chýba 3D.
Architektúra Nasridovcov sa opiera o hlbokú filozofiu, kde sa vonkajšia strohosť zámerne strieda s dychberúcou vnútornou zdobnosťou. Hlinené a tehlové fasády palácov zvonku pôsobia ako nedostupná vojenská pevnosť, čo malo odradiť nepriateľov a zachovať skromnosť pred vonkajším svetom. Akonáhle však prekročíte prah týchto priestorov, ocitnete sa v oáze naplnenej jemnou štukovou výzdobou, mramorovými stĺpmi a tečúcou vodou. Tento ostrý kontrast symbolizuje islamské chápanie sveta, kde je najcennejšie bohatstvo a krása ukrytá vo vnútri duše a domova, ďaleko od očí verejnosti.
Mexuar a verejný život sultánovho dvora
Prvým významným priestorom, s ktorým sa návštevník stretne pri vstupe do komplexu, je Mexuar, najstaršia zachovaná časť celého palácového komplexu. Táto sieň slúžila ako miesto, kde sa schádzala rada ministrov a kde sultán osobne prijímal svojich poddaných, vypočúval ich žiadosti a vykonával spravodlivosť. Pôvodná štruktúra miestnosti prešla po kresťanskej reconquiste v pätnástom storočí výraznými prestavbami, kedy bol priestor čiastočne prispôsobený kresťanskej kaplnke. Napriek týmto zásahom si však miesto uchovalo svoju pôvodnú majestátnosť, ktorá spočíva najmä v detailne vyrezávaných drevených stropoch a zložitých geometrických vzoroch.
Steny Mexuaru zdobia fascinujúce mozaiky z glazovaných kachličiek, známe ako azulejos, ktoré vytvárajú zložité matematické obrazce bez začiatku a konca. Tieto geometrické vzory mali v islamskej teológii pripomínať nekonečnosť a dokonalosť božieho stvorenia. Nad týmito kachličkami sa tiahnu detailné nápisy v arabskom písme, ktoré oslavujú Alaha a panovníka, pričom pre nápisy sa využívala takzvaná kaligrafická technika sfarbená do modrých a zlatých odtieňov. Ako fotograf tu človek žasne nad tým, ako dopadajúce svetlo z malých okien odhaľuje neuveriteľnú hĺbku reliéfu, ktorý remeselníci vyrezávali priamo do vlhkej sadry.
Palác Comares a monumentálna reprezentácia moci
Palác Comares, postavený za vlády sultána Yusufa I., bol navrhnutý tak, aby demonštroval absolútnu politickú a diplomatickú moc dynastie Nasridovcov. Centrom tohto paláca je nádvorie Patio de los Arrayanes, ktorého stred vypĺňa obdĺžnikový bazén lemovaný dokonale zastrihnutými myrtovými kríkmi. Hladina vody funguje ako dokonalé zrkadlo, ktoré vizuálne zdvojnásobuje mohutnú vežu Torre de Comares, v ktorej sa nachádza samotný trónny sál. Tento architektonický trik mal u zahraničných vyslancov vyvolať pocit bázne a rešpektu ešte predtým, ako predstúpili pred samotného vládcu.
Vstúpením do trónnej siene, známej aj ako Salón de los Embajadores, sa človek ocitne v najväčšej miestnosti celej Alhambry. Unikátny kupolovitý strop tejto siene je zložený z viac než osemtisíc kusov cédrového dreva, ktoré spoločne vytvárajú obraz siedmich nebies islamského vesmíru. Svetlo sem preniká cez nízko položené okná s drevenými mrežami, čo vytvára intímnu, no zároveň nesmierne dramatickú atmosféru plnú kontrastných tieňov. Každý detail tejto miestnosti bol navrhnutý s ohľadom na akustiku, takže sultánov hlas znel autoritatívne a jasne v každom rohu siene bez toho, aby musel kričať.
Leví palác a oáza súkromného života
Susedný Leví palác, Palacio de los Leones, predstavuje prechod od politickej reprezentácie k absolútnemu súkromiu a rodinnému životu sultána. Tento palác nechal postaviť syn Yusufa I., sultán Muhammad V., ktorý sa inšpiroval nielen islamským umením, ale aj svojimi kontaktmi s kresťanskými panovníkmi, najmä s Petrom I. Kastílskym. Srdcom tohto paláca je svetoznáme nádvorie Patio de los Leones, ktoré je obklopené lesom sto dvadsaťštyri štíhlych mramorových stĺpov podporujúcich jemné oblúky. Tieto stĺpy nie sú usporiadané náhodne, ale ich rytmus a rozostupy vytvárajú optickú ilúziu nekončiaceho palmového hája uprostred púšte.
V strede tohto nádvoria stoi ikonická fontána s dvanástimi štylizovanými levmi vyrobenými z bieleho mramoru, z ktorých tlam vyviera osviežujúca voda. Levy nesú na svojich chrbtoch veľkú alabastrovú misu, ktorá je dookola popísaná básňami oslavujúcimi krásu samotnej fontány a panovníka. Každý lev predstavuje jednu hodinu dňa alebo jedno znamenie zverokruhu, čo svedčí o hlbokých znalostiach astronómie a astrológie vtedajších maurských učencov. Voda z tejto centrálnej fontány tečie štyrmi kanálmi do štyroch hlavných siení paláca, čo symbolizuje štyri rajské rieky popísané v Koráne.
Okolo Levieho nádvoria sa nachádzajú tie najluxusnejšie súkromné komnaty, medzi ktorými vyniká Sieň dvoch sestier a Sieň Abencerrajes. Stropy týchto miestností sú zdobené neuveriteľne zložitými trojrozmernými štukovými štruktúrami nazývanými muqarnas, ktoré pripomínajú včelie plásty alebo vápencové jaskynné kvaple. Tieto útvary zachytávajú svetlo z rôznych uhlov a menia svoju farbu a tiesne v priebehu dňa podľa toho, ako sa slnko pohybuje po oblohe. Pri pohľade nahor do týchto kupol má návštevník pocit, že sa díva do rotujúceho vesmíru plného geometrických hviezd a mystických tvarov.
- Sala de los Abencerrajes – miesto opradené legendami o tragickom vyvraždení šľachtického rodu.
- Sala de las Dos Hermanas – komnata s najdokonalejšou kupolou v tvare včelieho plástu.
- Sala de los Reyes – sieň kráľov s unikátnymi stredovekými maľbami na koži.
- Mirador de Daraxa – presklený balkón ponúkajúci výhľad do tajuplnej vnútornej záhrady.
Pri hlbšom štúdiu Nasridových palácov si človek uvedomí, že voda tu nebola len dekoratívnym prvkom, ale plnohodnotným stavebným materiálom. Zvuk tečúcej vody, od jemného šepotu v kanálikoch až po energické bublanie vo fontánach, slúžil ako prirodzená zvuková clona pred vonkajším svetom. Tento neustály pohyb vody zároveň ochladzoval horúci andalúzsky vzduch počas letných mesiacov a vytváral príjemnú mikroklímu v celom areáli. Zrkadlenie svetla na vodnej hladine navyše prenášalo dynamické odlesky na zložité štukové steny, čím statická architektúra dostávala život a neustály pohyb.
Voda, svetlo a poézia ako stavebný materiál
Ďalším jedinečným rysom, ktorý odlišuje tieto paláce od európskych hradov, je prítomnosť živej poézie priamo na stenách budov. Dvorní básnici, ako napríklad Ibn Zamrak, písali verše špeciálne pre konkrétne miestnosti a steny, do ktorých ich potom kaligrafi majstrovsky vyrezali. Steny tu doslova prehovorili k návštevníkovi v prvej osobe, opisujúc svoju vlastnú krásu a neprekonateľné zásluhy sultána, ktorý ich nechal postaviť. Tento symbiotický vzťah medzi literatúrou, kaligrafiou a architektúrou robí z Nasridových palácov obrovskú kamennú knihu poézie, ktorú možno čítať pri prechádzaní jednotlivými komnatami.
Prežitie týchto palácov až do dnešných dní hraničí s historickým zázrakom, najmä ak si uvedomíme búrlivý pád Granady v roku 1492. Kresťanskí panovníci Isabella Kastílska a Ferdinand Aragónsky boli krásou palácov natoľko očarení, že sa rozhodli komplex nezničiť, ale naopak, prehlásili ho za kráľovské sídlo. Hoci cisár Karol V. neskôr nechal zbúrať časť palácov, aby si postavil svoj vlastný renesančný palác, jadro nasridovskej architektúry zostalo takmer nedotknuté. V devätnástom storočí potom toto miesto opäť objavili romantickí spisovatelia a umelci, ktorí pomohli spustiť vlnu systematickej pamiatkovej obnovy.
